Spoveď 23-ročného voliča

12821356_10209498871415069_2543437763108678899_n

Ostatné voľby priniesli mnoho prekvapení. Láka ma vyjadriť sa k viacerým, no osobne sa ma najviac asi dotýka voľba prvovoličov, či mladej generácie všeobecne. Ako je možné, že u mladých vyhrala extrémna pravica? Nie som síce žiaden politológ ani sociológ, no chcem sa pokúsiť nájsť odpoveď na túto otázku.

Ako prvé by asi bolo dobré povedať, kto vlastne sme a čo sme si ako generácia stihli (ne)odžiť. Ako ľudia, ktorí sa narodili do demokratickej Slovenskej republiky je pre nás komunistický režim ČSSR rovnako vzdialený a abstraktný pojem ako súčasný režim v KĽDR. V skratke, v televízií alebo v škole sme to zahliadli, ale na vlastnej koži si to nikto nevyskúšal. A ak sa nám to niekto pokúša vysvetliť, tak to pôsobí, ako keby nám (ako facebook generácií) vysveľoval princíp telegramov. Jednoducho outdated.

Pre ľudí, ktorý ešte aj tak dôležité spoločensko-tvorné obdobia ako mečiarizmus, či vstup do EÚ a NATO zažili skôr ako prvé akné, je ťažko vysvetľovať, ako sa o súčasný stav slobody muselo bojovať. Pre nás je to úplná samozrejmosť. Obmedzovanie týchto slobôd za komunizmu, či dokonca prvého Slovenského štátu preto podprahovo absolútne nevnímame.

Keď sa však pozrieme na to, kedy sme ako ľudia mohli reálne začať vnímať politiku a občianské spolunažívanie, tak zistíme, že politické prebúdzanie mojích rovestníkov môžeme zaradiť do rozmedzia medzi koncom prvej Ficovej vlády až niekde do prvej polovice jeho druhej vlády. Čiže bezočivé vládnutie striedané s neúspešným pokusom vládnuť lepšie. Podčiarknuté: žiadné vzorové vedenie piatich miliónov ľudí. Ideálny priestor na rast odmietania, odporu a vzdoru.

Pochádzam z východného Slovenska. Obec Dobrá Vôľa sa nachádza do 10km od môjho rodiska. Rómska otázka je mi tak celkom známa. Poznám ten pocit demotivácie, keď je niekto spoločensky úplne neprispôsobivý a ešte dostáva od štátu nové bývanie. A my, snaživí, nič. Ak potom ešte vidíte, že niekto bez menšinovej príslušnosti, no s rovnakou odkázanosťou na sociálnu pomoc už takúto rovnomernú pomoc nedostáva, na podpore štátneho zriadenia to nepridáva. Keď sa tak objaví niekto s riešením, môže to byť lákavé. A prechod od niečoho lákavého k niečomu, čo jednotlivec podporuje je dnes vďaka internetu (u mladej generácie obľúbený) bleskový.

Keď som počas čakania na výsledky počúval rozoberanie médií túto vznikajúcu situáciu, prekvapilo ma, ako sa zľakli svojej “sily”. Nevedia, či o strane p. Kotlebu informovať alebo ju ignorovať alebo ako ináč s ňou pracovať. Ak si porovnám čas, ktorý som strávil sledovaním politickej žurnalistiky v televízií počas ostatných 4 rokov a času od včera 22. hodiny, tak ten druhý variant vychádza víťazne. Pre nastupujúcu generáciu je televízia v tomto mŕtve médium. Tým hlavným médiom sú sociálne siete. A tie nám servírujú obsah na mieru, podľa toho, čo chceme ako jednotlivci počuť. Kruh sa tak u každého čoraz viac a viac uzatvára.

V povolebných diskusiách často vyznieva aj názor, že ide o hlasy vzdoru voči politike Smeru. Môže to byť pravda, no je tu ukryté aj nebezpečenstvo matematickej/logickej implikácie. A tá nám hovorí, že ak aj znegujeme príčinu (Smer by už v politike nebol), jej následok môže nezávisle zotrvať v platnosti. Čo sme si navarili, to budeme musieť teraz tŕpko prehĺtať.
Avšak mojím najväčším osobným prekvapením boli v konečnom dôsledku rozhovory s mojím okruhom známych. Z nich väčšina hlasovala tiež vzdorovo, našťastie tým lepším vzdorom v podobe p. Matoviča. No čo je dôležité, ich reakcie na vstup extrémne pravicovej strany do politiky neboli negatívne. A práve z toho začínam mať obavy. Verím, že môj osobný boj za ekonomickú slobodu podporou strany Sloboda a Solidarita nebudem musieť meniť s bojom za slobodu osobnú. Ostáva mi len dúfať, že môj dobrý známy Miroslav Sopko, čoskoro nový poslanec Národnej rady, napomôže zmeniť smer slovenského školstva. Začíname vidieť, že to potrebujeme ako soľ.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *